Svoj prvý román o morskom kapitánovi som nedokončil

Najskôr sme ho poznali ako člena skupiny Polemic. A potom zrazu vydal knihu. Potom druhú, tretiu…. a je z neho obľúbený spisovateľ. Peter Petko Opet má dve fanúšikovské základne – jednu hudobnú a jednu čitateľskú. Vlastne nie, ešte je aj tretia, vinárska…. Ako je to možné? Čítajte ďalej, dozviete sa…

foto: IKAR

Čím si viac, muzikantom alebo spisovateľom?

Určite som viac a oveľa dlhšie muzikantom, to ma lákalo od detstva a podarilo sa mi naplniť túto túžbu v kapele Polemic.

Spomínaš si ešte na to, ako ti prvý raz napadlo, že by si mohol skúsiť niečo napísať?

Áno. Bol som tretiak na základnej škole a pod vplyvom kníh z edície Stopy som začal písať dobrodružný román o morskom kapitánovi 🙂 Nikdy som ho nedokončil.  Potom som v dospelosti písal aj píšem texty, čiže krátku zhudobnenú poéziu pre Polemic, lebo som mal nutkanie povedať svetu niečo neodbytné a rýmujúce sa.  Keď sa bavíme o mojom novom koníčku, o knihách, tak to bol pretlak emócií z rodičovstva a zážitky, ktoré sa priam pýtali na papier. Písaním mixu toho všetkého, čo som prežíval, som sa cítil ako na fiktívnom sedení na gauči u psychoanalytika 🙂 Uľavilo sa mi a zároveň som cítil hlboko vnútri, že to je silný materiál, ktorý by mal uzrieť svetlo sveta a mal by zaujať.  

Čo ťa k tomu motivovalo najviac?

Prvorodený syn Adam, jeho tŕnistá cesta detstvom sprevádzaná rodičmi, ktorí nechápali, čo sa to deje. Áno, dobre sa domnievate, jeden z rodičov som bol ja.

foto: Zajkobojko

Kto bol tvoj úplne prvý čitateľ?

Moja pani, ktorej som dával čítať prvé úryvky a zároveň aj ilustrátor všetkých mojich doterajších kníh Tomáš Hasaj. Priateľ, s ktorým trvá spolupráca už niekoľko rokov sa mi osvedčila. Okrem toho, že vie ilustráciou skvele vystihnúť myšlienky, je aj pozorný čitateľ a milovník kníh, ktorý mi dával prvé recenzie ku vznikajúcej knihe. 

Zostal(a) ním aj doteraz?

Moja pani nikdy nebola nadšená z toho, že som poňal Život Adama ako reality show a priniesol som knihu pre tínedžerov napísanú formou, akú dovtedy nikto nenapísal. Ona je introvertnejšie a oveľa citlivejšie  stvorenie ako ja a príbehy preto už radšej ani nečítala.  Naopak ilustrátor Tomáš číta moje vznikajúce knihy už počas procesu tvorby, robí si v hlave obrazy, potom ľahké náčrty ceruzkou a vo finále zo seba vysype obrázky, ktoré sú vždy bomba.

Na literárnu scénu si vstúpil príbehmi Adama, nie je ťažké domyslieť si, že sú inšpirované autentickými zážitkami. Ako to prijali členovia tvojej rodiny?

Zvyšné deti to nejako zvlášť neprežívali, starí rodičia sa veľmi potešili a široká rodina mi praje a teší sa z toho, keď a z nich niekto v knihe našiel.  Adama sa to týkalo najviac, najprv bol prudký nezáujem, potom pýtanie kešu až po neúspešné pokusy napísať niečo, keď som súhlasil s EURO odmenou pod podmienkou, že si ju hrdina knihy musí odpracovať.

foto: Peter Petko Opet

Aktuálna novinka od teba je venovaná mladším čitateľom. Prečo ten posun k nižším vekovým kategóriám?

Lebo mi zostala hromada zážitkov s deťmi, ktoré sa nehodili do konceptu Život Adama. Proste jeden projekt skončil a mal som chuť na novú výzvu.  

Čo je na detskej literatúre komplikované? Ja osobne mám z nej veľký rešpekt, deti sú tvrdí kritici…

Deti sú emočné bytosti, ktoré neodpustia nič. Keď sa im niečo páči, dajú to najavo okamžite,  a rovnako ak sa im nie čo nepáči okamžite to povedia. Je to náročné publikum, ktoré je umenie zaujať. Keď to však autor dokáže a dokonca aj láskavým slovom, má vyhraté.  

Neláka ťa písať pre dospelých? Napríklad nejaký riadny nervy drásajúci thriller?

Láka ma to. Keď budem cítiť ten autorský pretlak a uverím v silu príbehu, ktorý by som chcel opísať, verte tomu, že knihu aj napíšem. 

Ak nie tento žáner, tak čo by si prípadne skúsil?

Najlepšie sa mi píše o veciach, ktoré mám zažité. Teda viem, že sci-fi a fantasy to nebude, akýkoľvek iný žáner je otvorený…   

Aký si čitateľ? Čo ťa baví čítať ?

Mám rád literatúru faktu, aj romány, ktoré ma musia chytiť na prvých piatich stranách. Keď držia po tridsiatu stranu, kniha ma dostala.

foto: IKAR

Aká knižka z pera slovenského autora ťa naposledy zaujala tak, že ju môžeš poradiť aj nám?

Vo chvíľach voľna som siahol po knihe, ktorú čítala moja pani: Mab Junga – Alchýmia ženy.  Je to úplne ženská kniha pre ženy, ale ja som tvor zvedavý a rád by som do konca života pochopil, ako nežnejšia časť ľudstva funguje. Zaujíma ma svet žien, aj liečivé slová, ktoré píšu ženy pre ženy.

Si aktívny v komunite Zachráň knihu. Prečo si sa stal jej súčasťou?

Lebo som mal to šťastie osobne spoznať iniciátorku Mirku Varáčkovú, ktorá je sympaťáčka, obdivujem ju za jej ťah na bránku a kreatívnu aktivitu. K nej sa pridali ďalšie autorky a autori, ktorých som objavil len vďaka tejto iniciatíve a spolu sa bavíme o veciach, ktoré propagujú slovenskú literatúru v celej šírke.  

Počas pandémie si mal obmedzené možnosti robiť svoje hlavné povolanie, celé mesiace sa nedalo koncertovať. Ako si to psychicky zvládal?

Ťažko, ale úprimne som čakal, že raz príde čas, kedy sa niečo zastaví a iné rozbehne. Len som vedel, akú to bude mať formu. V čase nemožnosti verejných vystúpení vznikol nový projekt, podcast Na dúšok s Petkom, ktorý je zameraný na vyzdvihnutie kvalít slovenských vín a propagáciu vinohradníctva. Svoju vášeň ku kráľovskému moku som posunul na inú úroveň.  

O tom ešte bude reč… Ako si zvládol ťažké časy finančne? Veď si zostal bez príjmov, ako mnohí iní muzikanti…

Prežil som vďaka tomu, že som nikdy nestál len na jednej nohe. Mám viacero aktivít, niektoré sú viditeľnejšie, niektoré menej, ale príjmy mám z rôznych aktivít.  

Aké vzťahy majú podľa teba medzi sebou slovenskí spisovatelia?

Ja vidím a cítim len prajnosť a pomoc, ale to je tým, že som v komunite Zachráň knihu. Som rád súčasťou tejto partie. Každý sme si strojcom svojho šťastia.    

Tvojou vášňou je to tretice ešte aj víno, si znalec a robíš podcasty so zaujímavými ľuďmi. Víno chutí mnohým, ale málokto sa ním zaoberá tak do hĺbky ako ty. Ako sa to pritrafilo?

Prisťahoval som sa do Limbachu a bolo vymaľované. V obci to žije vínom a vinohradmi a tak som začal ochutnávať aj ja. Dopadlo to tak, že som členom vinárskeho a vinohradníckeho spolku, pomáham s aktivitami, spracujem sociálne siete vinárom, chodím hodnotiť na súťaže a vymyslel som si vlastný podcast o víne.  

foto: Zajkobojko

Poraď nejaké naozaj fajnové biele suché.…

Milujem malokarpatské vína, keď je biele víno vyrobené z pekne dozretého hrozna, má odrodový charakter, mineralitu a niečo navyše – príbeh, či faktor X, ktorý ho odlišuje od bežného vína tak je to najlepšie. Takých sa nájde viacero, v Limbachu mám obľúbených napríklad Limbavin (Rizling vlašský je stávka na istotu), Foriš (Rizling rýnsky), Miklenčič (Silvánske zelené) či Sýkora Fine Wines (Silvánske zelené) atď. Skvelé Rizlingy rýnske od vinárov z Jura či Modry, Veltlínske zelené zo Šenkvíc atď.      

… a akú knihu k skvelým vínam odporučíš?

Čim som starší, tým viac mám rád tradície a zisťujem, že Slovensko je zaujímavý kúsok sveta, ktorý stojí za to hlbšie poznať. Odporučím napríklad od p. profesora Malíka: Víno Malých Karpát – to je hlbší historický exkurz o histórii vinohradníctva a vinárstva v oblasti, kde žijem.   

Aké sú tvoje najbližšie spisovateľské plány?

Otvorené. Nemám konkrétny plán, keď príde inšpirácia, budem písať ako divý. Keď nie, budem sa venovať prírode, rodine, hudbe, priateľom, vínu a iným záležitostiam, pre ktoré sa oplatí každé ráno vstať. 

Autor: Monika Macháčková

Umenie človeka oslobodzuje

Michal Škombár

Rozhovor s Michalom Škombárom

Michal Škombár je slovenský spisovateľ, ktorý nepozná prekážky. Aj napriek neľahkému životnému údelu a závislosti od pľúcnej ventilácie prináša čitateľom radosť v podobe knižných príbehov. Venuje sa fantastike a do svojich kníh vkladá všetko, o čo ho skutočný život obral. Dokonca aj čosi viac.

zdroj: archív Michala Škombára

Michal, pre mnohých ľudí si veľmi inšpiratívny. Je obdivuhodné, s akou ľahkosťou, optimizmom a húževnatosťou sa pasuješ so svojím fyzickým obmedzením. Čo ti dáva silu?

Silu mi dodáva mnoho vecí. Ako autorovi mi pomáha spätná väzba od čitateľa,  to ma vie naštartovať do ďalšej tvorby. Ako človeku mi dopĺňajú silu rodina a hudba. Pre mňa je ale hlavný pilier Boh, ktorý ma pozná najlepšie.

Nemáš z času na čas krízu? Autorskú i osobnostnú. Predsa len, držať sa stále veselého naladenia dá niekedy zabrať, obzvlášť, keď nejde všetko ako po masle.

Krízu máva asi každý. Nezáleží, akú prácu človek v živote vykonáva. Myslím, že na každého niečo také skôr či neskôr doľahne. Dôležité je nepodľahnúť jej.

Čo ťa priviedlo k písaniu kníh?

V čase, keď som pomaly končil štúdium na strednej škole, hľadal som zameranie, ktoré by ma dokázalo napĺňať. Zhodou okolností, som sa po dlhých rokoch začítal znova do kníh a okúzlili ma až natoľko, že som ich odrazu túžil aj sám písať.

zdroj: archív Michala Škombára

Ako o tebe vieme, píšeš bradou. Je pre teba tvorba nového príbehu oslobodzujúca, alebo naopak, oberá ťa o sily, keďže samotné ťukanie jednotlivých písmen od teba vyžaduje veľa energie?

Je to jedno a zároveň aj druhé. Umenie ako také človeka oslobodzuje, a to je na ňom krásne. Preto milujem ponárať sa do jeho hĺbok. Práca ma oberá o sily, ale ja sa celý život riadim heslom, že všetko dobré niečo stojí.

Spája sa s tebou jedna krásna veta, ktorú často používaš. Snívaj vo veľkom. O čom teraz snívaš?

Častokrát snívam o slobode. Nie mojej, ale celkovo našej krajiny. Snívam o tom, že konečne budeme normálna krajina, kde už nebudú žiadni „NAŠI ĽUDIA“.

Dávaš svojím snom hranice, alebo pre teba nie je nič nemožné?

Snažím sa neustále snívať tak, aby ma nebrzdili žiadne hranice, lebo potom si nechcene prenášam tie prekážky aj do skutočného života.

Máš na konte štyri knihy, piata vyjde čoskoro. Našiel si mnoho priaznivcov, ktorí s nadšením čakajú na tvoje ďalšie príbehy. Máš rozpracovanú novú knihu?

Pracujem na dobrodružnom fantasy príbehu o malom dievčati. Som rád, že tvorivosť ma neopúšťa a stále skúšam nové veci.

Pred koncom roka si budeme môcť kúpiť tvoj najnovší román Kto si?. Prezradíš nám o ňom niečo, čo sa nedočítame v anotácii?

Môj najnovší román Kto si? bude mojím prvým hororom. Pokúsil som sa v ňom opísať silu myšlienok. Ich nekontrolovateľnosť. Človek dokáže vo svojej fantázii vytvoriť tie najstrašidelnejšie príšery. Mojím zámerom bolo ponúknuť opäť niečo iné a ponoriť sa do hĺbok myšlienok. Pár ľudí, ktorí mali možnosť do rukopisu nahliadnuť, mi hovorili, že také isté myšlienky ich častokrát prenasledovali a naháňalo im to hrôzu.

zdroj: archív Michala Škombára

Okrem milovníka kníh si aj vášnivý cestovateľ. Kde všade si bol počas uplynulého leta a kam by sa chcel vydať v blízkej budúcnosti?

Podarilo sa mi navštíviť Košice a Balaton. Obidve miesta boli nesmierne očarujúce a naplnili ma veľkou inšpiráciou. V budúcnosti by som chcel ešte podrobnejšie preskúmať krásu našich miest.

Ku knihám pre mnohých neodmysliteľne patrí aj káva a tvojim fanúšikom je určite známe, že i ty si veľký kávičkár. Kde si pil najlepšiu? Sprevádzal ju nejaký pekný príbeh?

Mal som možnosť ochutnať viacero druhov káv, ktoré ma ohromili svojou chuťou. V konečnom dôsledku nejde ani tak o jej chuť, ale dôležitejšie je, s kým ju pijeme.

A na záver, Miško, odporučíš nám knihy, ktoré patria medzi tvoje obľúbené?

Zo slovenskej tvorby sú to dve knihy, ktoré na mňa v danej chvíli nesmierne zapôsobili. Prežila som svet od Mirky Varáčkovej. Ukázala mi, že aj slovenskí autori dokážu ponúknuť pútavý príbeh. Druhou knihou je Strach od Jozefa Kariku. Zmenil môj pohľad na horor a zamiloval som si tento žáner. Zo zahraničnej tvorby sú to knihy Veľký Gatsby a Joyland.

Ďakujem za rozhovor a želám ti všetko dobré!

Autor: Miroslava Varáčková

Čitatelia sú z roka na rok náročnejší

Rozhovor s autorkou obľúbených ženských románov

zdroj: archív Simony Roškovej

Simona Rošková je známa knižná blogerka, redaktorka a spisovateľka.  Debutovala románom Nechcem počuť tvoj plač a pred pár dňami vyšla jej štvrtá kniha Pochybnosti.  Na sociálnych sieťach ju môžeme nájsť pod názvom booksaremypart, kde pravidelne prináša knižné recenzie i odporúčania. Tentoraz nás však zaujíma jej autorská tvorba.

Simi, tvoja novinka Pochybnosti sa práve dostáva medzi čitateľov, keďže vyšla len pred pár dňami. Aké máš očakávania? Netrápia ťa občas pochybnosti, či si zvládla tému dostatočne dobre?

“Očakávania mám asi ako každý autor. Mám pocit, že z roka na rok sú čitatelia náročnejší a nič nám neodpustia. Tým pádom aj ja mám pochybnosti, ako publikum knihu prijme. Každý človek je iný a je prirodzené, že každý máme iný vkus. Každý siahne po tom, čo ho zaujíma. Pri knihách platí pravidlo sto ľudí, sto chutí. Samozrejme, že mám obavy, tie mám pri každej knihe. V mojej novinke som však stavila kartu na ľahšiu nôtu, keďže moje dve predchádzajúce romány boli ťažšie a emočne vypäté. Pevne však verím, že ani tentoraz čitateľov nesklamem.”

Nie je tajomstvom, že sa v knihách venuješ vážnym problémom. Prečo? Nebolo by ľahšie písať oddychovky?

“Všetky moje knihy sú vlastne oddychové romány, záleží však, z akého uhla sa na knihu čitateľ pozerá. Ale áno, je pravda, že v každom románe rozoberám vážne problémy spoločnosti. A prečo? Pretože si myslím, že niektoré témy sú  u nás stále tabu a málo sa o nich hovorí, a pritom sú to dôležité veci v živote. Veľa ľudí nevie zaujať jasný postoj, nevie, čo robiť so zničeným životom, a preto je nutné o tom hovoriť. Prihováram sa ženskému publiku prostredníctvom príbehov, v ktorých sa spozná nejedná žena. Beletrizovanou formou sa im snažím vysvetliť, že sa to dá aj inak, ukážem im ten správny smer, prípadne ich navediem na pomoc odborníka. Na každý problém sa dá nájsť riešenie.”

Medzi čitateľkami zarezonovala tvoja kniha o popôrodnej depresii. Vychádzaš z vlastnej skúsenosti?

“Nie, našťastie, alebo chvalabohu. 🙂 Ja som sa s popôrodnou depresiou nestretla, ale poznám niekoľko žien, ktoré ju okúsili na vlastnej koži.”

Nedávno si priznala, že do príbehov vkladáš ľudí zo svojho okolia. Chceš konkretizovať?

“Teraz si ma dostala.:) Nie, konkretizovať nebudem. Ale upokojím ťa, niektorí priatelia z môjho okolia vedia, že si beriem do svojich kníh niečo z ich života. Niektorí sa v príbehoch poznajú a iní nie.:) Samozrejme, že časť kníh je dotvorená mojou fantáziou.”

Môžu sa tvoji neprajníci báť, že im v najbližšej knižke poriadne naložíš a prichystáš ich písmenkovým dvojníkom neľahký osud?

“Nie, nikto sa báť nemusí. Zatiaľ kriminálky nepíšem(aj keď ma to láka), takže nikoho sa v najbližšom čase nechystám zastreliť.:)”

zdroj: archív Simony Roškovej

Ako sa zmenil tvoj život počas pandémie? Ovplyvnil nedávny lockdown aj tvoju tvorbu?

“Pandémia nemá len zdravotné a ekonomické dôsledky, ale ovplyvnila aj mnohé aspekty nášho života. Okrem obáv a opatrnosti alebo skôr prostredníctvom protipandemických opatrení, keď sme boli nútení zostať doma, som zistila, že som spoločenský tvor a potrebujem byť v kontakte s ľuďmi. Zvládla som to, veď čo iné nám ostávalo.:) Viac času som strávila s rodinou, venovala som sa deťom, veľa sme sa učili. Konečne som prečítala viac kníh, napísala som román Pochybnosti a zredigovala som niekoľko rukopisov. Na druhej strane som zlenivela a pribrala.:) Ponorková choroba nás nenavštívila, no zistila som, že aj po rokoch spolužitia ma dokážu prekvapiť deti aj manžel, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle.”

Chystáš v blízkom čase ďalšiu knihu, alebo si dávaš od písania krátku prestávku?

“Krátku prestávku mám práve teraz, no už pomaly začínam pracovať na novom príbehu. Čitatelia si ho doslova vypýtali. Môžem prezradiť, že sa chystám písať pokračovanie bestselleru Vzala si mi všetko.”

zdroj: archív Simony Roškovej

Veľmi si dávaš záležať na prezentácii kníh. Vnímaš prínos marketingu na sociálnych sieťach aj na predajnosti?

“Snažím sa všetky svoje knihy prezentovať. Každá jedna si to zaslúži a nielen tie moje. Sociálne siete sú silný fenomén a stali sa našou súčasťou. Sú ako magnet, pritiahnu k sebe každého.  Preto si myslím, že ak nám vedia pomôcť, prečo ich nevyužiť. Budem úprimná, áno, vnímam marketing na sociálnych sieťach aj na predajnosti.”

Ak napíšem, že si nesmierne sčítaná, nebudem klamať. Aká kniha ťa najviac ovplyvnila nielen ako autorku, ale hlavne ako človeka?

“Mojimi očami a rukami prešlo niekoľko desiatok kníh. Ak by som spomenula len jednu, bojím sa, aby sa ostatné neurazili.:)”

A na záver by si nám mohla odporučiť niečo pekné na čítanie.

“Knihy, ktoré vo mne rezonujú aj po rokoch a rada ich odporúčam: Čo zanechala Clara, Zlomení anjeli, Piliere zeme, Tisíc žiarivých sĺnk, Nezabíjaj vtáčika, Odviate vetrom, Láska je len slovo, Malý princ, Svetlo, ktoré nevidíme.”

Ďakujem za rozhovor a želám veľa spokojných čitateľov!

Autor: Miroslava Varáčková

Knihy, ktoré ovplyvnili slovenských spisovateľov

Pochybovať o význame kníh nemá zmysel. Obohacujú človeka vo viacerých smeroch a ich prínos je neodškriepiteľný pre všetky vekové kategórie čitateľov. Či už ide o prehlbovanie slovnej zásoby, rozvíjanie fantázie alebo o získavanie informácií, kniha nám bola vždy dobrým spoločníkom. Spýtali sme sa preto slovenských spisovateľov, čo chcú odovzdať ľuďom práve svojimi textami a v čom vidia zmysel kníh, ale i ktorá kniha ich najviac ovplyvnila a prečo vlastne čítajú.

Ako prvý odpovedal spisovateľ, publicista a vydavateľ internetového magazínu Sieťovka, Róbert Dyda.

foto: Róbert Dyda

„Slovníková definícia hovorí, že kniha je nejasne definovaný termín, lebo ňou môže byť aj pergamenový zvitok ale aj digitálny dokument, ktorý uchováva informácie. Ale literatúra nemôže byť takto strohá. Najväčší prínos je v tom, že nám umožňuje precítiť situácie, do ktorých sme buď ešte nedorástli alebo sme ich nemohli zažiť. Pandémia navyše potvrdila, že vďaka knihe sa zatvorení dokážeme presunúť trebárs aj do stredu zeme, či do reštaurácie na konci vesmíru. Dnes viac ako inokedy mi prichádzajú na pamäť slová šéfa islandskej delegácie, keď boli čestným hosťom na frankfurtskom knižnom veľtrhu, že síce nemajú univerzity, slávnych sochárov a maliarov, ale majú príbehy, ktoré si po generácie odovzdávajú. Island je dnes krajinou s najväčším počtom čitateľov na svete.  Príbehy budú tým jediným, čo po nás ostanú. Šťastné aj nešťastné, múdre ale aj hlúpe.“

Dodal, že je ťažké vybrať iba jednu knihu, ktorá ho najviac zasiahla, ale zároveň podotkol: „Ak by som to mal zobrať od podlahy, potom to bola Říhova Detská encyklopédia, ktorú som dostal cca 5 ročný, keď už si moja dobrá mama nevedela poradiť s otázkami typu Ako sa dostane obraz do televízora ale kvapka vody z kohútika do mora. Hoci neskôr prišli rôzne literárne zážitky, nič ma už tak o svete nenaučilo ako táto štvorcová knižka.“

Podobne ako Róbert to vidí aj Lenka Gahérová, a svojimi knihami chce v prvom rade umožniť únik z reality.

foto: Lenka Gahérová

„Píšem príbehy zo života, ktoré v sebe nesú zábavu a po dočítaní zanechajú príjemný pocit. Moje knihy majú šťastné konce. V reálnom živote je toľko problémov, zákernosti a špiny, že si ľudia vo svojom voľnom čase zaslúžia dostať do ruky niečo, pri čom si oddýchnu a zasmejú sa. Keď  čitatelia pochopia, že je dôležitá  láska a zachovanie si človečiny, som šťastná. Mňa ako autorku i ako človeka zasiahlo veľa kníh, ale pravidelne sa vraciam k Jane Eyrovej, ktorú som už čítala viac ako dvadsaťkrát.“

Svetlanu Majchrákovú, autorku publikácií pre deti, na čítaní najviac fascinuje priestor a množstvo príbehov, ktoré vďaka nim môžeme prežiť.

„Je všeobecne známe, že čítanie má pozitívny vplyv na činnosť mozgu, že knihy zlepšujú pamäť, rozširujú slovnú zásobu a nenápadne nám pomáhajú pri osvojení si pravopisu i analytickom myslení,  vďaka nim sa formuje rebríček hodnôt čitateľa,  poskytujú mu vedomosti a podobne.  Tých benefitov, ktoré nám knihy okrem príbehu poskytujú je omnoho viac, ale to všetci vieme. Avšak čo najviac fascinuje mňa, je priestor. Ten obrovský priestor a všetky tie svety, ktoré nám knihy prostredníctvom príbehom a postáv otvárajú.  Žiaden autor ich nemôže nalinajkovať, pretože čitateľov vlastný mozog si ich vďaka jej veličenstvu Predstavivosti ušije presne podľa svojho gusta!“

foto: Svetlana Majchráková

Do ankety sa zapojil aj majiteľ vydavateľstva Elist, vášnivý cestovateľ a spisovateľ, Peter Hoferek, ktorý si myslí, že hoci knihy do istej miery zastúpil internet, nedokáže ich však plnohodnotne nahradiť.

„Kniha má svoju dušu. Dokážeme si k nej vytvoriť väčší vzťah, ako k textu na internete. Kým na internete si môže písať hocikto hocičo a hocijako, do kníh obyčajne putuje text, ktorý už má istú úroveň a je aj výborným učiteľom jazyka. Paradoxne, kniha, ktorá ma najviac ovplyvnila nemá veľa textu… je ňou Atlas sveta. Inšpirovala ma k tomu, aby som sa na mnohé miesta sám vybral a videl, čo sa naozaj schováva za tými farebnými mapami. “

foto: Peter Hoferek

Pre Andreu Boldišovú, autorku ženských románov, je v príbehoch dôležitá rovnocennosť pohlaví a uveriteľnosť, čo sa snaží vkladať aj do svojich kníh.

“Mojou srdcovkou, ktorú zatiaľ žiadna kniha neprekonala, je Larin príbeh od Diany Beate Hellmannovej. Okrem toho, že táto kniha má všetko, čo skvelá kniha má mať, človek si pri nej poplače, zasmeje sa, naučí sa o živote i o smrti, zásadne ovplyvnila môj pohľad na vzťah muža a ženy.”

foto: Andrea Boldišová

Milým spôsobom priblížila prínos čítania i Toňa Revajová, ktorej kniha Rok Sivka ohniváka získala viaceré ocenenia ako Cena Bibliotéky 2019 či zápis na Čestnú listinu Medzinárodnej únie detskej knihy 2020.

foto: Toňa Revajová

“„Milá pani Toňa Revajová! Volám sa Emka. Som žiačka 4. B a…“ List mi prišiel niekoľko dní po besede v Tvrdošíne a napísalo ho dievčatko, ktoré v preplnenej klubovni sedelo v prvom rade. Dnes sa Emka pomaly blíži k maturite. Možno by ju potešilo, že jej list stále mám. Že z neho niekedy prečítam pár viet na stretnutiach s deťmi, že si ho niekoľko učiteliek alebo knihovníčok odfotilo. „Bez kníh by svet bol iba o počítačoch. Pri počítači sedím a hrám sa a nemám z toho žiadny úžitok. Pri knihe je to úplne iné. Sedím síce na jednom mieste, ale keby sa dej odohrával na severnom póle, preniesla by som sa tam aj ja. S knihou sa dostanem všade.“ A na konci mi Emka neželala zdravie, šťastie alebo kopec peňazí (😊nie, že by sa mi to všetko nezišlo). Zaželala mi, aby som mala dosť času na čítanie. A to prajem aj ja Vám všetkým. “

Autor: Miroslava Varáčková, Monika Macháčková

Tri otázky pre autorov

Určite poznáte výrok, že ak sa niekto chce stať spisovateľom, najskôr musí veľa-veľa čítať. A neprestávať s tým, ani keď sa už spisovateľom stane. Autori, zapojení do našej iniciatívy sú poriadni knihožrúti a ich blízki to veľmi dobre vedia. Preto si aj pod vianočným stromčekom našli knihy.

A dokázali cez sviatky nepracovať? Či chystajú pre svojich čitateľov?  Oslovili sme skupinu autorov a položili sme im tri rovnaké otázky.

1.Aké knihy si si našla pod stromčekom?

2. Čo všetko si stihla prečítať cez sviatky?

3.  Pracuješ na novom rukopise?

Lucia Braunová:

1. Tento rok som napísala Ježiškovi, že by som si priala motivačné knihy a Poviedky o psoch.  Okrem poviedok mi priniesol YA román Nedaj sa, knihy o jóge, Fitness recepty,  Štastie alebo gauč od Maroša Molnára a knihy od Marie Kondo, kde sa venuje japonskému umeniu o upratovaní – veľmi zaujímavé čítanie,  také harmonické a čisté 😀

2. No, hanbím sa to priznať, ale “až” jednu knihu. Budinka od Tomáša Najta a milovníkom napätia  môžem len a len odporučiť.  Teraz mám rozčítanú knihu Kúzelné upratovanie, práve od spomínanej Japonky Marie Kondo. Niežeby sa mi nechcelo čítať,  práve naopak, ale nebol časový priestor.

3. Momentálne iba myšlienkami. Niet času pri deťoch,  nakoľko jedno z nich ešte nechodí do škôlky a je to malý huncút, musím mať oči na každej svetovej strane. A dcérka má vianočné prázdniny.

foto: Lucia Braunová

Michal Škombár:

1. Dostal som audioknihu Smršť od Jozefa Kariku. Som zvedavý ako na samotný príbeh, tak aj na nahrávku. Doposiaľ som audioknihy veľmi nepočúval.

2. Čítal som novinku od Stephena Kinga-Inštitúcia. Ešte mi chýba pár strán do konca, ale príbeh je zatiaľ kvalitný.

3. Práve dokončujem môj druhý príbeh zo slovenského prostredia, v ktorom budú figurovať ako hlavné postavy malý chlapec a čerstvo dospelý mladík. Obaja si budú prechádzať podobnými životnými udalosťami. Samozrejme to bude okorenené fantasy prvkami.

Ivica Ďuricová:

1. Polibek v Římě od Catherine Rider, Variácie záhad od Andrého Acimana a ešte poukážku do Martinusu, takže som si sama vybrala aj ďalšie

2. Takmer na jeden hlt som dala Úsmev ženy od Nicolasa Barreaua, úžasná kniha. Tesne pred Vianocami som dočítala šteklivý príbeh Habibi od slovenskej autorky Baji Dolce a aktuálne mám rozčítaný e-book Writing the Romantic Comedy od Billyho Mernita. Rada sa zlepšujem v technike písania príbehov a táto kniha zatiaľ vyzerá super.

3. Myseľ autora nikdy nespí a ja mám v hlave tri nové príbehy. Aktuálne sa rozhodujem, ktorému z nich dať prednosť. Buď to bude pokračovanie mojej mystery série Zlaté puto, alebo si opäť rozpíšem romantiku z edície, do ktorej patrili aj moje predošlé dve knihy Detektív z minulosti a Cudzinec z papiera, tie mali u čitateľov zatiaľ najväčší úspech. Takže uvidíme, múdrejšia budem po novom roku. Čitatelia sa však v roku 2021 určite môžu tešiť na minimálne dve moje nové knihy.

foto: Ivica Ďuricová

Ruženka Scherhauferová:

1. Tento rok som Ježiškovi naznačila, že chcem pod stromček motivačné knihy a poslúchol ma. Obsahujú veľa zázračných rád a zaujímavostí . V nich sa človek dozvie množstvo podrobností o tom, ako dodržiavať nielen správnu životosprávu, ale si aj udržiavať duševnú rovnováhu  a odbúravať stres. Osobitne ma potešila kniha o slovenských krojoch Odetí do krásy.

2. Zatiaľ si stíham listovať knižku Odetí do krasy. Kniha je naozaj krásna, poučná, obsahuje množstvo farebných fotografií a približuje kroje jednotlivých regiónov. Priznám sa, že je to kniha, ktorá mi pomôže pri mojom ďalšom koníčku. Vo voľnom čase maľujem a kreslím tanečníkov v krojoch. Takže naberám vedomosti.

3. Na jar mi vychádza romantická kniha o láske sedemnásťročného študenta k staršej žene. Teraz, cez vianočné sviatky, som začala s písaním zaujímavého celoživotného  príbehu Židovky, ktorej rodičia zahynuli v koncentračnom tábore v druhej svetovej vojne a ona sa ukrývala na strednom Slovensku, aby prežila. Po oslobodení odišla do Izraela, ale neskôr sa na Slovensko vrátila.  

Mirka Varáčková

1. Rôzne oddychovky pre mládež od slovenských i zahraničných autorov, ktoré mám rada, pretože sa dá pri nich dobre vypnúť a zasnívať sa. Spomeniem napríklad Všetko, na čom záleží od Lucky Braunovej.

2. Veľa toho nie je, keďže som sa venovala hlavne rodine a iniciatíve Zachráň knihu. Mala som chuť na všemožné aktivity v rámci domácnosti a sociálnych sietí, keďže nečinného sedenia a zabíjania času bolo už dosť. Podarilo sa mi rozčítať knihu Tweetni mi, milý príbeh o dievčati, ktoré ide proti prúdu.

3. Už áno. Mala som takmer rok prestávku v písaní a len nedávno sa mi konečne podarilo sadnúť si k rozpracovanému rukopisu. Má pracovný názov Nedokonalí, je o sile priateľstva, lásky a rodiny, venujem sa v ňom aj vplyvu nezodpovedného správania k prírode a odpadu na naše životy, a dostala som naň štipendium z Fondu na podporu umenia, z čoho sa veľmi teším, lebo mi to pomohlo ako spisovateľke prežiť neľahký rok. Verím, že kniha vyjde už tento rok, azda pred letom.

foto: Miroslava Varáčková

Monika Macháčková

1. Knihy musia byť a preto aj u nás pod stromčekom ich bola riadna kopa, každý mal svoju. Toto je tá moja 🙂 Gaštanko /S. Sveistrup/, Osamelosť prvočísiel/P. Giordano/, Hviezda jasná / Matkin/, Čo všetko o mne nevieš / Hirax/, Dcéry Márie Terézie /F. Wiessensteier/, Stĺpky po našem (L. Slimák/,  Aristokratka u královského dvora /E.Boček/, Strieborné krídla /C.Läckberg/, Temné piesky /R.Bryndza/, Písať príbeh /Dušek Dušan, Puškáš Jozef/, Posledná k. & k. barónka /Lavrík Silvester/, Tri dni do raja/Bystričanová Silvia/

2. Priznám sa, že počas sviatkov som veľa nečítala. Po troch mesiacoch sme konečne mali syna s priateľkou u nás, tak sme si užívali ich prítomnosť. Stihla som akurát Nesbovo Kráľovstvo a po Novom roku Aristokratku na královskom dvore a Strieborné krídla. Teraz som sa začítala do Bryndzu.

3. V tejto chvíli ešte nie, premýšľam, ktorej z tém, ktoré mi búšia v hlave, sa budem venovať najskôr. Mám asi tri námety na úplne nové príbehy a čoraz viac ma pokúša napísať pokračovanie k Rozbitej, dva samostatné príbehy hlavných ženských hrdiniek. Rozhodne však ešte v januári začnem písať, aby som sa udržala v rytme. Ak sa nič nezmení, tak okolo Valentína by konečne mal prísť na svet aj odložený príbeh Nikdy nebudem piť slaný čaj, ktorý bol pôvodne naplánovaný na jún 2020, ale corona prekazila jeho narodenie. A potešila by som sa, keby som mohla robiť aj na ďalšej Osudovke, ale zatiaľ sa vydavateľstvo nevyjadrilo. Tak mi držte palce .

foto: Monika Macháčková

Vojtech Beniczky

1. Prial som si zbierku poviedok od kolektívu slovenských autorov Slovensko NOIR a teším sa, že ma Ježiško vyslyšal. Podieľalo sa nej 17 slovenských autorov. Zatiaľ som sa dostal len k jednej, ktorú napísal Juraj Thal a musím povedať, že sa mu podarila. Už sa teším na ďalšie.

2. Mne ten čas akosi rýchlo ubehol. Začal som čítať severské krimi Nôž, ktoré Jo Nesbo napísal ako zatiaľ poslednú knihu série, kde ako hlavný hrdina vystupuje Harry Hole. Prečítal som aj všetkých predchádzajúcich 11 dielov, tak to konečne budem mať komplet. 

3. Mám rozpísanú štvrtú knihu s hlavnou postavou Paulou Santorisovou. Momentálne som asi v polovici a verím, že sa mi ju podarí dokončiť čo možno najskôr. Mojím prianím je, aby sa ešte tento rok objavila na pultoch kníhkupectiev. Tak uvidíme, či sa mi to prianie splní.

Napísali: Monika Macháčková, Miroslava Varáčková

Vianoce u slovenských spisovateľov

S Vianocami sa spája množstvo tradícií, ktoré sú viac či menej známe. Mnohé z nich nás naučili dodržiavať staré mamy a sú odovzdávané z generácie na generáciu. Neodmysliteľná kapustnica, veľká misa zemiakového šalátu, kapor či niekoľko druhov koláčov bezpochyby patria na štedrovečerný stôl u väčšiny Slovákov. Nejeden z nás nachystá i tanier pre pocestného či jablko, ktoré po rozkrojení prezradí, či nás čaká rok plný zdravia. Ale čo napríklad také hádzanie orechov do kútov domu pre hojnosť alebo topánky slobodného dievčaťa, aby zistilo, či sa do roka vydá?

Spýtali sme sa slovenských spisovateľov, ako vyzerajú najväčšie sviatky zimy v ich rodinách.

Monika Macháčková: „Kedysi sme sa na Štedrý večer striedali – jeden rok sme boli u mojich rodičov a druhý u manželových. Už to nejde,  zo štyroch nám zostala iba moja mama. Tak si vždy spomenieme na tých, ktorí oslavujú Vianoce vo Večnosti.  Náš rodinný štedrovečerný rituál sme si vytvorili s manželom kombináciou toho, čo sme si priniesli každý z rodičovského hniezda. Ja musím mať na obed šošovicovú polievku, môj muž zasa večer špeciálnu dubákovú.  Samozrejme, na večeru máme klasiku – oplátky s medom a cesnakom, majonézový aj cibuľový šalát, aspoň tri druhy ryby, lebo ja ani syn nejeme kapra. Klasika pokračuje aj v tom, že pri sledovaní štedrovečernej rozprávky ešte maškrtíme na zákuskoch a potom je nám ťažko a nevieme zaspať.“

foto: Monika Macháčková

Miroslava Varáčková: „Aké tradície dodržiavam? Prázdny tanier pre pocestného, oplátky s medom, prekrojené jablko, medový kríž na čelo, kúsok cesnaku, modlitba… Taká slovenská klasika. Hlavné je, aby nás nikdy nebolo menej ako teraz a aby sme si vždy uvedomili, o čom sú tieto sviatky.“

Jana Pronská: „Keď spomeniem svojim dospeláckym deťom tradície – prevrátia očami, ale tiež ich zaujíma či bude kapustnica ako každý rok a tiež to, či Vianoce budú Vianocami so všetkými tradíciami, ktoré k nim patria.“

Hana Repová: „Tradície? Večeru začíname tradične modlitbou, pokračujeme prípitkom a vianočnou oblátkou s medom, cesnakom a chrenom. Vkladáme peniaze pod obrus, aby sa rozmnožili, ale oni naopak niekedy zmiznú. Inak asi tradičné vianočné stolovanie, keď sa otec modlí, iba mama môže vstať od vianočne prestretého stola a my ostatní sa snažíme vyjednávať s mamou, koľko nám z ktorého chodu môže naložiť, lebo ich máme naozaj strašne veľa.“

Peter Šloser: „Pre mňa je najdôležitejšia príjemná atmosféra s najbližšími, ku ktorej prispeje aj kúsok oplátky s medom, orech, strúčik cesnaku, hubová polievka a šťavnatý vyprážaný kapor.“

foto: Peter Šloser

Simona Rošková: „Tradície dodržiavame ako asi väčšina Slovákov. Na stole nám nesmie chýbať rozkrojené jabĺčko, pod tanierom nejaké to euro, oplátky s medom, kapustnica, fazuľa na kyslo, zemiakový šalát s rybou a rezňami, ktoré si žiadajú deti. Vianočnú atmosféru dotvára horiaca sviečka a v pozadí nám hrajú vianočné piesne.”

foto: Simona Rošková

Peter Opet: „Všetky tradície, ktoré sme si priniesli do našej rodiny z detstva: vkladanie bankovky pod misu s jedlo, med, oplátky, kapustnicu, rybu, šalát, prekrojenie jabĺčka, orechy a potom vrtenie na zadku a vrhnutie sa na darčeky.“

Lena Riečanská: „Vianoce majú svoju silu, krásu, čaro. Robia nás lepšími a vnímavejšími. Ja milujem už čas Adventu, keď sa krôčik po krôčiku blížime k Vianociam. U nás v kuchyni už tradične spolu s mojimi deťmi a vnúčatami spievame koledy, pečieme a medom rozvoniava celá kuchyňa.“

foto: Lena Riečanská

Július Belan: „Medzi také NAJ tradície patrí hádzanie vlašských orechov do všetkých kútov v izbe a medové krížiky na čelo.“

Adriana Macháčová: „Keďže momentálne žijem v Holandsku, hľadám akýsi kompromis, pretože tu sa vianočné tradície líšia od tých v strednej Európe. Najvýznamnejším dňom je 5. december, keď Sinterklaas (Mikuláš) prináša darčeky a slávnostná večera pripomína našu štedrovečernú vianočnú. Vianočné oslavy v Holandsku sú oddelené od darčekovej tradície. 24. december je obyčajný všedný deň. Až 25. december je v znamení voľna a pokoja, kedy sa stretávajú celé rodiny. Na stole nesmú chýbať rôzne morské špeciality, ale tradíciou je pečený zajac so zemiakmi. Deti dostávajú už iba rôzne sladkosti, ktoré im donesie Kerstman (Vianočný muž). Naše sviatky budú mať z každého rožku trošku. Chýbať nám budú iba oplátky a poctivé údené do kapustnice, keďže v obchodoch som tieto potraviny nenašla. Ale zoženiem niečo alternatívne. Veď aj kapra nahradí morská kambala, nech je naša štedrá večera 24. decembra taká, ako ju poznáme z domu. A 25. budem po prvýkrát pripravovať zajaca. Dúfam, že sa mi podarí.“

foto: Adriana Macháčová

Svetlana Majchráková: „Každé Vianoce vyzdobím dom od zvončeka pri dverách až po záhradný domček (bez ohľadu na mienku susedov), urobím minimálne 1 dobrý skutok (pre druhých, nie pre seba), napečiem toľko koláčov, že ich už nikto nevládze jesť (o rok to isto vypočítam lepšie), darčeky musím ihneď zabaliť do vianočného papiera, aby som ich do Vianoc všetky neprečítala (často to nepomôže), napriek odporúčanej „pohode“ sa štverám po horách či zrúcaninách (odmenou sú vtipné komentáre vlastných detí) a verím v zázraky…“

foto: Svetlana Majchráková

Lucia Braunová: „Vinš, koledy, jabĺčko, oblátky,  šupina pod obrus, oriešky do kútov, modlitba , šošovicova polievka, šalát, kapor, nič z toho nesmie u nás chýbať.  A najkrajšia tradícia je, že  sme spolu ako rodina a navštevujeme sa s ostatnou rodinnou posádkou.“

Eva Dedinská: „Naše “Dedinské” Vianoce sa nesú v zmysle – Štedrý večer v úzkom kruhu rodiny. Máme zaužívané, že 25.12. na Božie narodenie – ako tomu mi hovoríme – ideme k jednej babke, a na Štefana 26.12. k druhej babke. Štedrá večera u nás začína tým, že naše deti Natálka a Riško zvonia zvončekom od vchodových dverí a vinšujú vinš, ktorý si sami v ten deň vymyslia. Samozrejme nesmú chýbať medovē krížiky na čelá a rozkrojené jablčko.  Vianoce však nie sú o tradíciách, ale o tom, aby sme boli spolu.“

Maria Corvus: „Tieto Vianoce boli u mňa v znamení pokoja a pohody. Tešila som sa na moje každodenné capuccino so škoricou, ktoré mi počas Vianoc chutí viac. Neupratovala som ako divá, nepozerala som správy.Tešila som sa na každú rozprávku, aj keď som ju videla azda 10x. Ale Vianoce sú aj o tom. O rozprávkach. Aspoň na chvíľu sa môžeme vrátiť do detstva.“

foto: Maria Corvus

Peter Kalva: „Po rozbalení darčekov som sa kedysi utekal zašiť do izby a začal som si čítať knihy, ktoré som dostal, teraz sa zašijeme s deťmi a ideme si pozrieť, aké knihy si našli pod stromčekom.“

Napísali: Miroslava Varáčková, Monika Macháčková