Najskôr sme ho poznali ako člena skupiny Polemic. A potom zrazu vydal knihu. Potom druhú, tretiu…. a je z neho obľúbený spisovateľ. Peter Petko Opet má dve fanúšikovské základne – jednu hudobnú a jednu čitateľskú. Vlastne nie, ešte je aj tretia, vinárska…. Ako je to možné? Čítajte ďalej, dozviete sa…
Čím si viac, muzikantom alebo spisovateľom?
Určite som viac a oveľa dlhšie muzikantom, to ma lákalo od detstva a podarilo sa mi naplniť túto túžbu v kapele Polemic.
Spomínaš si ešte na to, ako ti prvý raz napadlo, že by si mohol skúsiť niečo napísať?
Áno. Bol som tretiak na základnej škole a pod vplyvom kníh z edície Stopy som začal písať dobrodružný román o morskom kapitánovi 🙂 Nikdy som ho nedokončil. Potom som v dospelosti písal aj píšem texty, čiže krátku zhudobnenú poéziu pre Polemic, lebo som mal nutkanie povedať svetu niečo neodbytné a rýmujúce sa. Keď sa bavíme o mojom novom koníčku, o knihách, tak to bol pretlak emócií z rodičovstva a zážitky, ktoré sa priam pýtali na papier. Písaním mixu toho všetkého, čo som prežíval, som sa cítil ako na fiktívnom sedení na gauči u psychoanalytika 🙂 Uľavilo sa mi a zároveň som cítil hlboko vnútri, že to je silný materiál, ktorý by mal uzrieť svetlo sveta a mal by zaujať.
Čo ťa k tomu motivovalo najviac?
Prvorodený syn Adam, jeho tŕnistá cesta detstvom sprevádzaná rodičmi, ktorí nechápali, čo sa to deje. Áno, dobre sa domnievate, jeden z rodičov som bol ja.
Kto bol tvoj úplne prvý čitateľ?
Moja pani, ktorej som dával čítať prvé úryvky a zároveň aj ilustrátor všetkých mojich doterajších kníh Tomáš Hasaj. Priateľ, s ktorým trvá spolupráca už niekoľko rokov sa mi osvedčila. Okrem toho, že vie ilustráciou skvele vystihnúť myšlienky, je aj pozorný čitateľ a milovník kníh, ktorý mi dával prvé recenzie ku vznikajúcej knihe.
Zostal(a) ním aj doteraz?
Moja pani nikdy nebola nadšená z toho, že som poňal Život Adama ako reality show a priniesol som knihu pre tínedžerov napísanú formou, akú dovtedy nikto nenapísal. Ona je introvertnejšie a oveľa citlivejšie stvorenie ako ja a príbehy preto už radšej ani nečítala. Naopak ilustrátor Tomáš číta moje vznikajúce knihy už počas procesu tvorby, robí si v hlave obrazy, potom ľahké náčrty ceruzkou a vo finále zo seba vysype obrázky, ktoré sú vždy bomba.
Na literárnu scénu si vstúpil príbehmi Adama, nie je ťažké domyslieť si, že sú inšpirované autentickými zážitkami. Ako to prijali členovia tvojej rodiny?
Zvyšné deti to nejako zvlášť neprežívali, starí rodičia sa veľmi potešili a široká rodina mi praje a teší sa z toho, keď a z nich niekto v knihe našiel. Adama sa to týkalo najviac, najprv bol prudký nezáujem, potom pýtanie kešu až po neúspešné pokusy napísať niečo, keď som súhlasil s EURO odmenou pod podmienkou, že si ju hrdina knihy musí odpracovať.
Aktuálna novinka od teba je venovaná mladším čitateľom. Prečo ten posun k nižším vekovým kategóriám?
Lebo mi zostala hromada zážitkov s deťmi, ktoré sa nehodili do konceptu Život Adama. Proste jeden projekt skončil a mal som chuť na novú výzvu.
Čo je na detskej literatúre komplikované? Ja osobne mám z nej veľký rešpekt, deti sú tvrdí kritici…
Deti sú emočné bytosti, ktoré neodpustia nič. Keď sa im niečo páči, dajú to najavo okamžite, a rovnako ak sa im nie čo nepáči okamžite to povedia. Je to náročné publikum, ktoré je umenie zaujať. Keď to však autor dokáže a dokonca aj láskavým slovom, má vyhraté.
Neláka ťa písať pre dospelých? Napríklad nejaký riadny nervy drásajúci thriller?
Láka ma to. Keď budem cítiť ten autorský pretlak a uverím v silu príbehu, ktorý by som chcel opísať, verte tomu, že knihu aj napíšem.
Ak nie tento žáner, tak čo by si prípadne skúsil?
Najlepšie sa mi píše o veciach, ktoré mám zažité. Teda viem, že sci-fi a fantasy to nebude, akýkoľvek iný žáner je otvorený…
Aký si čitateľ? Čo ťa baví čítať ?
Mám rád literatúru faktu, aj romány, ktoré ma musia chytiť na prvých piatich stranách. Keď držia po tridsiatu stranu, kniha ma dostala.
Aká knižka z pera slovenského autora ťa naposledy zaujala tak, že ju môžeš poradiť aj nám?
Vo chvíľach voľna som siahol po knihe, ktorú čítala moja pani: Mab Junga – Alchýmia ženy. Je to úplne ženská kniha pre ženy, ale ja som tvor zvedavý a rád by som do konca života pochopil, ako nežnejšia časť ľudstva funguje. Zaujíma ma svet žien, aj liečivé slová, ktoré píšu ženy pre ženy.
Si aktívny v komunite Zachráň knihu. Prečo si sa stal jej súčasťou?
Lebo som mal to šťastie osobne spoznať iniciátorku Mirku Varáčkovú, ktorá je sympaťáčka, obdivujem ju za jej ťah na bránku a kreatívnu aktivitu. K nej sa pridali ďalšie autorky a autori, ktorých som objavil len vďaka tejto iniciatíve a spolu sa bavíme o veciach, ktoré propagujú slovenskú literatúru v celej šírke.
Počas pandémie si mal obmedzené možnosti robiť svoje hlavné povolanie, celé mesiace sa nedalo koncertovať. Ako si to psychicky zvládal?
Ťažko, ale úprimne som čakal, že raz príde čas, kedy sa niečo zastaví a iné rozbehne. Len som vedel, akú to bude mať formu. V čase nemožnosti verejných vystúpení vznikol nový projekt, podcast Na dúšok s Petkom, ktorý je zameraný na vyzdvihnutie kvalít slovenských vín a propagáciu vinohradníctva. Svoju vášeň ku kráľovskému moku som posunul na inú úroveň.
O tom ešte bude reč… Ako si zvládol ťažké časy finančne? Veď si zostal bez príjmov, ako mnohí iní muzikanti…
Prežil som vďaka tomu, že som nikdy nestál len na jednej nohe. Mám viacero aktivít, niektoré sú viditeľnejšie, niektoré menej, ale príjmy mám z rôznych aktivít.
Aké vzťahy majú podľa teba medzi sebou slovenskí spisovatelia?
Ja vidím a cítim len prajnosť a pomoc, ale to je tým, že som v komunite Zachráň knihu. Som rád súčasťou tejto partie. Každý sme si strojcom svojho šťastia.
Tvojou vášňou je to tretice ešte aj víno, si znalec a robíš podcasty so zaujímavými ľuďmi. Víno chutí mnohým, ale málokto sa ním zaoberá tak do hĺbky ako ty. Ako sa to pritrafilo?
Prisťahoval som sa do Limbachu a bolo vymaľované. V obci to žije vínom a vinohradmi a tak som začal ochutnávať aj ja. Dopadlo to tak, že som členom vinárskeho a vinohradníckeho spolku, pomáham s aktivitami, spracujem sociálne siete vinárom, chodím hodnotiť na súťaže a vymyslel som si vlastný podcast o víne.
Poraď nejaké naozaj fajnové biele suché.…
Milujem malokarpatské vína, keď je biele víno vyrobené z pekne dozretého hrozna, má odrodový charakter, mineralitu a niečo navyše – príbeh, či faktor X, ktorý ho odlišuje od bežného vína tak je to najlepšie. Takých sa nájde viacero, v Limbachu mám obľúbených napríklad Limbavin (Rizling vlašský je stávka na istotu), Foriš (Rizling rýnsky), Miklenčič (Silvánske zelené) či Sýkora Fine Wines (Silvánske zelené) atď. Skvelé Rizlingy rýnske od vinárov z Jura či Modry, Veltlínske zelené zo Šenkvíc atď.
… a akú knihu k skvelým vínam odporučíš?
Čim som starší, tým viac mám rád tradície a zisťujem, že Slovensko je zaujímavý kúsok sveta, ktorý stojí za to hlbšie poznať. Odporučím napríklad od p. profesora Malíka: Víno Malých Karpát – to je hlbší historický exkurz o histórii vinohradníctva a vinárstva v oblasti, kde žijem.
Aké sú tvoje najbližšie spisovateľské plány?
Otvorené. Nemám konkrétny plán, keď príde inšpirácia, budem písať ako divý. Keď nie, budem sa venovať prírode, rodine, hudbe, priateľom, vínu a iným záležitostiam, pre ktoré sa oplatí každé ráno vstať.
Autor: Monika Macháčková
